zen_dusi

„Nie sme trestaní za hnev, ale hnevom.”  Toto sú slová Buddhu, keď hovoril na tému silných ľudských emócií pred vyše 2,5 tisíc rokmi. A tento výrok je stále aktuálny. Hoci sa ohromným spôsobom zmenil náš spôsob života, sú veci, ktoré sa jednoducho menia veľmi, naozaj veľmi pomaly. Svoju rolu tu zohráva biológia a genetické dedičstvo nášho druhu. Raz jeden zenový učiteľ veľmi trefne poznamenal, že ľudia obyčajne nemajú problém s emóciami pokiaľ ide o tie príjemné. Akonáhle sa však v našom živote objavia tie nepríjemné, je to problém pre nás a často aj pre naše okolie.

Pod negatívnou silnou emóciou si môžete dosadiť čokoľvek, čo vám bráni mať vlastnú pohodu.  Môže sa to prejavovať ako silné nutkanie robiť niečo, čo viete, že vlastne robiť nechcete, ale neviete si nijako pomôcť. Ako keď vás svrbí pupenec od komára a vy sa neviete ovládnuť a nepoškriabať sa. Zrazu sa pristihnete pri tom, ako škriabete, aj keď viete, že to nie je správne a že vám to nepomôže, ale skôr naopak, ešte viac sa to rozdráždi. Takéto podobné “rozporuplné nutkania” nás často dokážu riadne vyhodiť z našej vlastnej pohody len čisto našim pričinením.  Každý stav, ktorý je takto na míle vzdialený od toho nášho pomyselného harmonického stredu Buddha veľmi výstižne a jedným slovom pomenoval dukha (utrpenie, nenaplnenie, nerovnováha).

Buddha bol v podstave veľmi dobrý analytik-praktik. Zoberme si napríklad, že prišiel za ním niekto, kto sa chcel zbaviť silnej emócie hnevu.  Dostal by približne takéto poučenie. Hnev nie je problém. Hnev je len následkom a najčastejšie vzniká vtedy, keď sa veci nedejú podľa tvojich očakávaní. Čiže problém nie je primárne v hneve, ten je len prirodzenou reakciou. Nesnaž sa zbaviť hnevu, to je márne rovnako, ako snažiť sa palicou udrieť Mesiac. Svoju pozornosť nasmeruj na očakávania. Takto poučený človek by šťastný a s pocitom, že tentoraz už všetko o svojom hneve vie odišiel domov. „Stačí venovať pozornosť očakávaniam a vyhneš sa hnevu,” opakoval by si v duchu múdry výrok. Jednoducho žiadne očakávania, žiaden hnev. Znie to veľmi zrozumiteľne a pochopiteľne. Čo myslíte, ako dlho by dotyčnému trvalo, kým by sa k Buddhovi vrátil po ďalšiu radu ohľadom svojho hnevu?

Problém nie sú ani samotné očakávania ale to, že sa k ním pútame. Potom keď prichádza iná realita, tak to trenie medzi realitou a chybnými očakávaniami vytvára hnev alebo sklamanie, či smútok. Čiže problém nie je ani v danej emócii, ani v očakávaniach, ale v pútaní sa, resp. v stotožňovaní sa s očakávaniami, ktoré sú prítomné v našej mysli ako myšlienky, ako naše „zbožné priania“.

Teda v našej analýze sme dospeli do bodu, kde si najprv niečo vytvoríme (vymyslíme), potom sa s tým stotožníme (veď aké by to bolo super, keby sa to takto udialo) a nakoniec, keď skutočnosť vypáli inak, tak to naša vlastná myseľ považuje za chybu v programe, za „útok“, ktorému sa treba brániť, lebo v tom vidí výpad proti nej samotnej, pretože sa s tým stotožňuje. Avšak v skutočnosti je to chyba v jej vlastnom programe. Tomu sa v zene hovorí sebaklam, niekedy aj pripútanosť k mysleniu. Ide o klamlivú predstavu o realite, ktorej výsledkom je nepríjemná emócia alebo utrpenie, keď sa realita ukazuje iná, ako sme ju chceli vidieť. A tak myseľ vyhlási alarm a ide do útoku proti realite, a tiež proti všetkým zainteresovaným. Nad realitou sa však zvíťaziť nedá, lebo je to realita a zvyšok už poznáme až priveľmi dobre. Po výstražnom signále alarmu sa zapne autopilot a ako sa hovorí, iskry lietajú na všetky strany. Sú situácie, keď explodujeme my a sú situácie, keď to niekto chrlí na nás. Finálne skóre pričasto pripomína prehru pre obe strany. Takže ako vypnúť tohto autopilota, aby nás stále nezaťahoval do takýchto reakcií?

Zrejme s podobnou otázkou by sa, predtým poučený človek vrátil k Buddhovi po ďalšiu dávku učenia (dharmy). Totižto skutočný liek na silné emócie je vlastne liek na klamlivé predstavy, na sebaklamanie, na stotožňovanie sa (či už s myslením, emóciami alebo aj samotným telom). Takéto stotožňovanie funguje v našej mysli z jediného dôvodu, nerozumieme tomu, kto/čo naozaj sme. Nerozumieme čo je podstatou našej mysle, a tak sa stotožňujeme len s „predmetmi“ v nej, t.j. s tým, čo sa v mysli objavuje. Liekom je teda dostať sa pred všetky tieto „predmety“ mysle až na jej dno, až k samotnej podstate. V zenovej tradícii to voláme „pred myslením“ alebo tiež „myseľ neviem“.

Táto „myseľ neviem” sa dá zažiť len priamo. Cez vysvetľovanie, čítanie a pochopenie, čiže prostredníctvom myslenia to neide. Lebo to myslenie samotné je stále len tým predmetom. Dá sa to však „zažiť“ prostredníctvom určitých cvičení, tak ako to robil aj Buddha. Keď už samotný hnev prepukne, je vhodné nejaké fyzické cvičenie ako napr. beh alebo drepy. Zenová tradícia odporúča napríklad 108 poklôn. Je vhodné cvičiť aspoň 10-15 min.

Na akútny stav je vhodné použiť liek, ale samozrejme existuje aj prevencia. Ako prevencia sa odporúča zenové cvičenie. Pod zenovým cvičením rozumieme udržovanie „mysle neviem” – mysle nehybnej, teda pred myslením. Takáto myseľ je slobodná a čistá ako priestor, čistá ako zrkadlo, ktoré odráža všetko práve také, aké to je. Takto človek dokáže vidieť pravdu, dokáže vidieť skutočnosť. A dokáže ju nie len vidieť, ale aj prijať a dokonca ju použiť v prospech iných. Tomuto v zene hovoríme Veľká láska, Veľký súcit. Toto je smerovanie všetkých zenových techník a celého zenového učenia. Takáto myseľ dokáže používať svoje výtvory bez toho, aby sa k ním pútala. Rovnako sa nepúta ani k svojmu „ja“ (egu), ale vníma a bytostne prežíva jednotu so svojou pravou podstatou, ktorá je rovnaká pre všetky bytosti a pre celý vesmír.

„Myseľ neviem” sa dá najlepšie dosiahnuť otázkou. Podobne ako v škole pri skúšaní, aj toto veľké „neviem” sa dá takto dosiahnuť. Avšak na veľké neviem musí byť veľká otázka. Takouto otázkou je: „Čo/kto naozaj som?“ Keď sa budeš dostatočne hlboko dívať do svojho vnútra a nenecháš sa odbiť zas len nejakým podhodeným mäsom vlastného myslenia, tak nakoniec dôjdeš k tej najúprimnejšej a najskutočnejšej odpovedi – NEVIEEEEM! Takéto ozajstné „neviem” dokáže preniknúť všetkými klamnými predstavami v našej mysli a ostane pred nami len jej čistá a jasná podstata. Na to je však často potrebné pravidelné zenové cvičenie.

Takémuto spôsobu cvičenia s otázkou sa v kórejskom zene hovorí „hwadu“. Je to ukázanie priamo do mysle – nie len vysvetľovanie. Vysvetľovanie je dobré len na to, aby aspoň trochu uspokojilo naše hladné myslenie, cez ktoré potom dokážeme ľahšie preniknúť až k podstate samotnou otázkou, samotnou praktikou hwadu.

Keď sa chcete vydať touto dobrodružnou cestou spoznávania podstaty svojho života, neváhajte nás kontaktovať. Vždy je dobré aspoň na začiatku mať po boku niekoho skúseného, ktorý poradí ako na to.